Od posledného príspevku ubehlo aj pól roka (čo som si všimla až teraz), mám rozpracované 3 články, ktoré som nemala čas ani dokončiť…no hrôza. Za ten čas sa náš život otočil o 180 stupňov, zažili sme krásne, no aj smutné chvíle. Tak teda idem na to 🙂 Bude to na dlhšie ako je zvykom, no netrúfam si články rozdeliť do dvoch príspevkov, lebo sa k druhej časti zas nedostanem 😀
14. septembra 2018 sa nám narodila krásna dcérka, Dorka. Po mesiaci v nemocnici na rizikovom oddelení bol pôrod vykúpením, no nikdy som si nemyslela, že sa môj život plný psov, výstav, poľovníctva zmení až takto rapídne. Ale viete čo, absolútne nič by som nemenila, pretože ma ľudia v “psíčkarskom” svete začínajú dosť štvať a na výstavy psov si spomínam inak.
Ešte pred narodením Dorky sa nám narodil vrh “I”, o ktorom som začala ešte v auguste písať príspevok, ktorý som do dnešného dňa nedokončila (hanba hanba…). Určite ho dokončím, pretože sme zažili najkomplikovanejší pôrod za 14 rokov v našej chovateľskej stanici, prišli sme o jedno šteniatko vo veku 8 týždňov kvôli banálnej hračke a mnoho ďalších problémov, o ktorých by sa malo hovoriť. Ale o tom v inom príspevku.
Začnime teda od začiatku…
Keď sme sa dozvedeli krásnu správu, že k nám onedlho pribudne malý zázrak, tak sme okamžite vedeli, že sa náš život zmení a nebudeme môcť chodiť na výstavy každý víkend a vonkoncom nie do zahraničia na viac dní, nebudeme môcť “vypadnúť” niekam do hôr si zapoľovať, či len tak byť so psami na dvore viac hodín…(neviete si predstaviť, aké komplikované je čo i len nakŕmiť psov, pretože bábätko sa PRESNE vtedy zobudí a je hladné, keď si akurát dávate gumáky a máte v rukách misky s granulami – tá moja zlatá mama, že nám toľko pomáha s tými psami!)
Úprimne musím uznať, že by som fakt nevedela čo s toľkými psami robiť, kebyže nemám mamu. Fakt jej za to všetko ďakujem.
Za ten čas, čo sa starám o malú Dorku, som na psov nezabudla, milujem ich rovnako, mám s nimi rovnaké plány, naďalej študujem rodokmene, vytváram plány a pracujem na tom. Importovali sme ďalšieho psa na Slovensko a to z Čiernej Hory od úžasných chovateľov a rozhodcov. Čo je na tomto najkomickejšie je práve ten fakt, že práve týchto ľudí nemenovaný pán chovateľ zo Slovenska označil vo svojom príspevku na facebooku, kde sa nás skúsil očierniť pred svetom, ako špiníme chov Sibírskych husky. Pán chovateľ dosiahol len to, že skúsení chovatelia, ktorí sa genetike rozumejú a vedia pracovať s rodokmeňmi, jeho slová vysmiali a dali za pravdu nám. Stali sa z nás ozajstní priatelia, navštevujeme sa navzájom, vymieňame si názory a diskutujeme o všetkom. Práve oni v nás veria natoľko, že sa rozhodli o spolumajiteľstvo práve s nami. Medzi priateľmi môžu byť tisícky kilometrov, ale priateľmi ostanú navždy, aj bez facebooku 🙂
Okrem chovateľskej stanice rozbiehame naše fitness a rehab centrum Physiopet pre psov, ktoré onedlho otvárame. Sme tesne pred otvorením, stupňuje sa napätie a príprav je strašne moc. Nemám toho málo, ale nesťažujem si. Sťažujem sa na dianie v tomto svete, na výstavách, v chove, čo ma čoraz viac štve a musím to zo seba dať von.
Výstavy – obrovský problém…
Čo sa to deje na tých výstavách? Načo má chovateľ hlásiť psov, keď vyhrávajú tváre, kostýmy, handling, grooming a všetko ostatné, len nie to, čo by malo? Za tie peniaze?! Je to normálne, že sa neustále zvyšujú ceny prihlášok a okrem cien sa NIČ nemení? A že vraj parkovné zdarma…jasné! Super vec, že to skryli do každej jednej prihlášky, tak to sa im krásne vráti…ba viac, nakoľko parkovné už neplatí jedno auto, v ktorom sú 4 psy, ale každý jeden pes. Keby na tých výstavách posudzovali len zahraniční rozhodcovia, ktorí sa plemenu rozumejú…ale ani to. Keď mi toto niekto vysvetlí, tak budem veľmi rada. Ja odmietam platiť nehorázne peniaze za niečo, čo ma len naštve a ešte k tomu nedajbože pes dostane druhé miesto za to, že ten daný handler nevyzerá ako módna ikona z časopisu, NASCHVÁL nebeží rýchlo so psom v kruhu, aby skryl nedostatky v pohybe. Presne toto sa deje a je mi z toho zle. Je to samozrejmé, že krásna handlerka vyzerá úžasne vedľa toho psa, no nemala by to byť priorita. Priorita má byť anatómia toho psa sakra!
Slovenské výstavy fungujú na princípe “štát v štáte”. Na bedňách stoja buď Slováci, ktorých vidíme na každej Slovenskej výstave, Rusi, alebo Maďari. Mám pocit, že si robia výstavy sami pre seba a rozhodcovia majú povinnosť tých dotyčných nechať vyhrávať, pretože “och túto dotyčnú pani vidím na každej výstave, koľko peňazí nám za ten rok zaplatila, tak ju nechajme vyhrávať, aby chodila aj naďalej” alebo “aha! túto Ruskú handlerku poznám, videl som ju na Svetovej výstave, tá musí vyhrať aby k nám hlásila aj budúci rok”. Presne takto to funguje v Maďarsku, kvôli čomu na záverečky skoro nikdy nečakáme, nemá to zmysel. V Maďarsku je normálna vec vidieť toho istého psa so známym handlerom vyhrať junior BISa aj BISa…a ešte k tomu pár psov či chovateľskú skupinu. Určite je to skvelý pes…no nohy z krajiny nevytiahol.
Pýtam sa, prečo tieto osoby nevytiahnu päty z krajiny? Prečo sa tak neprezentujú aj na iných výstavách? Prečo nevyhrávajú tie obrovské poháre aj v zahraničí? Och sorry, chodia do zahraničia, do Česka k slovenským rozhodcom 😀
Prečo svoje neúspechy zo zahraničia nešupnú rýchlo na facebook, ako to robia na Slovensku? Nie je to vám trápne? Nemusí, stačí, že mne je to trápne aj za vás.
Radšej nebudem každý víkend na výstave, no nebudem pchať peniaze do niečoho, čo je tragikomické. Radšej si priplatím, zorganizujem krásny výlet aj s malou dcérkou niekam, kde určite dostanem objektívny posudok, kde vyhrá ten lepší a s rešpektom odídem z kruhu. Pretože toto je to, čo ma baví a nie opičiť sa na skorumpovaných výstavách a obklopiť sa opicami.
Toto je dôvod, prečo ma nevidíte na výstavách. Mám toho plné zuby. Mám krásnu rodinu, mám krásnych psov (psov KTORÉ SA MNE OSOBNE PÁČIA) a som šťastná za všetko čo mám. Nepotrebujem k životu drámu, chaos, opičiu lásku. Nepotrebujem poháre, rozety, máme ich plnú stenu za tých 14 rokov. Nepotrebujem komické posudky, nepotrebujem výhry, ktoré vyhral handler alebo grooming psa. Potrebujem objektívne posudky, férové výhry a toto sa zo Slovenských výstav stráca.
Takže ak ma uvidíte len na jednej výstave za víkend na Slovensku, viete prečo. No na Slovensku ma už často neuvidíte – to vám viem sľúbiť. Opičte sa na výstavách, postujte na facebook, dávajte si selfíčka so super kamarátmi, ktorých potom vonku pred halou pri cigarete ohovoríte, mne to k životu nechýba.
Pes raz nevyhrá na výstave = už ho nechcem
Problém č. 2, ktorý mi žerie nervy. To čo sme za chovateľov/majiteľov, že súdime psa podľa sprostých výsledkov z výstav? Kde máme to srdce, ktoré rozhodovalo, že si toho psa zadovážime? Pes má tiež srdce, čokoľvek sa môže stať behom jeho života, čo jeho povahu či zmýšľanie zmení. Začne sa báť starších mužov, tak ho už nechcem, pretože ho raz niekto zbil a do konca jeho života si na to bude pamätať? Je toto normálne? Namiesto toho, že toho psa nechcem, začnem na jeho bojazlivosti pracovať a ukážem mu, že ho už nikto nikdy nezbije. Toto je aj príklad nášho Pachu. Adoptovali sme si ho z Francúzska od jeho chovateľky, ktorej psa vrátili predošlí majitelia, pretože im roztrhal a zjedol výstavnú sliepku za tisíce eur. Do dnešného dňa sa bojí mužov, no napriek tomu sme s ním začali pracovať a podarilo sa nám začať a dokončiť mnoho šampionátov a to neraz sme mali pánov rozhodcov.
Je ľahšie ho šupnúť niekam inam a ďalej sa zabávať na výstavách, ako s tým psom pracovať. Vyhovárať sa na to, že si chovateľ nebude kaziť meno na výstavách s bojazlivým psom je hnusné a fakt pre mňa nezmyselné. Pre mňa takýto chovateľ nie je chovateľom a nikdy ani nebude. A dokonca ani ten, kto takéhoto psa odsudzuje, keď ho zbadá, nie je chovateľom a nikdy ani nebude. Pes nie je vec, ktorá nemá srdce.
A keď sme už pri chovateľstve – tak ak si niesom istá, že ten pes sa bojí dedične, tak sa pozriem na jeho šteniatka a to mi všetko povie – pretože odsudzovať bojazlivého psa s neznámou minulosťou s úplne vyrovnaným potomstvom je jedna primitívna a hnusná vec!
Na výstave ako návštevník…
Minulý víkend sme sa s priateľom Dávidom a malou Dorkou išli pozrieť na výstavu do Nitry, lepšie povedané pre tovar do nášho e-shopu, nakoľko sme sa osobne stretli s dodávateľom. Bol to úžasný pocit byť po toľkých mesiacoch na výstave, úprimne povedané, mrzelo ma, že som o 1 deň prešvihla uzávierku na túto výstavu.
No znova ma nič neprekvapilo, čo sa posudzovania týka.
Aj keď tam boli omnoho lepšie psy zo zahraničia, krásne predvedené, pripravené, vyhrali tie isté ksichty, ktorých už Slovensko pozná. Nepáčilo sa mi posudzovanie a to bez zaujatosti, či iných dôvodov. Nemala som prihlásených psov, žiadny náš odchov sa nezúčastnil, tak ak máte pocit, že to všetko píšem zo závisti, mýlite sa 🙂
Aj keby som neprešvihla uzávierku, na nedeľu by som určite neprihlásila, nakoľko pána rozhodcu poznám a nebolo by to fér. Viem, že dotyčný rozhodca je veľmi korektný, čestný muž a nikdy by si nedovolil posudzovať podľa známostí, no aj tak by som sa nevedela postaviť do kruhu.
Stretli sme sa s mnohými známymi, priateľmi, kamarátmi..no skoro ani s jedným sme sa nevedeli normálne porozprávať. Dnes už nikoho nezaujíma, ako sa ten druhý má, čo má nové. Každého zaujíma reakcia toho druhého na jeho slávu, výhry, úžasné povýšenia…Kam sa podeli tie úžasné rozhovory? Chovateľ príde na výstavu bez psa, chce sa porozprávať (aj) o psoch, no každý sa na neho pozerá ako na niktoša, ktorý už nepatrí do “sekty”, pretože porušil nejakú podmienku. Nikto sa tomu druhému nepozdraví, ako keby do psíčkarskeho sveta už ani nepatril. Presne takto som sa cítila za ten čas, čo sme tam boli.
Veľmi ma potešil rozhovor s dodávateľmi našich tovarov, kamarátov, psíčkarov a hlavne otázka “kedy sa už vlastne vrátim na výstavy” 🙂 Už čoskoro, čoskoro…
Žiadne ďalšie šteniatka…
Žiadne ďalšie šteniatka si už nenecháme, v blízkej budúcnosti určite nie. Dôvod?
Máme doma mnoho kastrátov, 10-ročných, 8-ročných, nechovného stavača…ktorých nikdy nedáme uspať, pretože “doslúžili”. Rozmýšľali sme (aj rozmýšľame), že ponúkneme niektorých veteránov či kastrátov na adopciu, no ešte sme sa na to psychicky nepripravili. Dôvod, že nad tým uvažujeme je taký, že aj keď u nás majú veteráni plnohodnotný a veľmi príjemný život, predstavujeme si pre ne domov, kde budú mať kľud od mladých psov, detí, budú žiť plnohodnotne v dome s majiteľmi a budú chodiť na rôzne výlety. Zatiaľ sme nikoho takého nenašli, komu by sme až natoľko verili, aby sme im ponúkli a darovali niektorého z našich veteránov. Tie psy predsa prežili skoro celý svoj život u nás, milujú nás nadovšetko a nikdy by sme nedopustili, aby sa k nim niekto choval horšie ako my.
Chovateľstvo s malým bábätkom nie je také ľahké, aké sa zdá. Človek – rodič – nemá toľko času, aby sa plne venoval šteniatkam, socializoval ich, trénoval ich. S jedným šteniatkom sa to dá zvládnuť, no nie s viacerými. Z predošlého vrhu sme si nechali Chloé, hnedú agouti sučku, s ktorou onedlho začneme chodiť aj po výstavách, aby si na to zvykla. Neviem si predstaviť, že zo skoro všetkých vrhov (ako sme to robili doteraz) by sme si nechali šteniatko – pretože vrhy robíme pre seba, nie pre ostatných. Všetky kombinácie rodičov máme premyslené do každého detailu a žiadny vrh sme za tých 14 rokov nespravili rozmýšľaním “však už sme dávno nemali vrh, tak spojme zadarmo týchto dvoch a budú aspoň peniaze” a neviete si predstaviť, koľko chovateľov (či už známych, neznámych) to robí takýmto štýlom a prezentujú ten vrh ako “long-awaited litter from spectacular combination” (dlho očakávaný vrh z úžasného spojenia) . Jasné a práve teraz som spadla z čerešne čo.. Ak chovateľ študuje tie rodokmene, informuje sa u iných chovateľov, či vôbec sa tie línie hodia k sebe, rýchlo spozná týchto špekulantov.
Práve preto sme sa rozhodli, že najlepšie šteniatka z plánovaných vrhov ponúkneme do spolumajiteľstva s veľmi striktnými podmienkami. Šteniatka budú len u ľudí, ktorým plne dôverujeme, s ktorými sme v neustálom kontakte a vieme, že nikdy by nič nespravili so šteniatkom bez nášho vedomia. A práve takto pomôžeme zvýšiť kvalitu psov v menších, začínajúcich chovateľských staniciach, ktoré by sa inak k najkvalitnejším psom z vrhov nedostali. Predsa chovateľstvo nie je o nás, je to o ľuďoch, ktorým dávame naše šteniatka 🙂
Čo som sa za ten rok bez výstav naučila?
- V prvom rade som si otvorila oči 🙂 chov, výstavy a všetko okolo toho vidím v inom, omnoho lepšom svetle.
- Reprezentovať sa je síce fajn vec, vyhrávať rankingy / bodovacie súťaže (ktoré sú neraz veľmi “zaujímavé” a nelogické…) a všetky tie súťaže mimo výstav, ale o tie nervy to fakt nestojí.
- Dá sa milovať psa aj bez výstav – ten pes sa cíti úžasne aj bez fénovania, vystavovania, cestovania a bude vás milovať rovnako ako predtým.
- Chovatelia a rozhodcovia na vás zabudnú – už viem, čo znamená “po prestávke začať všetko odznova” – rozhodcovia sa na vás pozerajú ako na úplného nováčika a keď vás dajú na posledné miesto (lebo však vás nepoznajú…), tak vám k tomu začnú vysvetlovať základné poznatky o chove a psoch ako škôlkarovi a to netušia, že máte 14 rokov chovu za sebou 😀
- Nie všetko zlé je na facebooku a tiež nie všetko dobré je na facebooku – ľudia milujú ututlávať veci…a myslia si, že ak sa to nepostne na facebook, tak sa o tom nikto nedozvie – no takto to páni nechodí 🙂 na druhej strane veľa pozitívnych vecí sa nedozvieme, lebo to nikto na net nedáva…a to je veľká škoda.
- Chov nie je o výstavách! – dávno to tak bolo, najlepší vyhrávali, no veľa vecí sa od tej doby zmenilo. Vyhrávajú ksichty a peniaze. Chov je o zdravých jedincoch, povahovo vyrovnaných a o psoch najviac priblížených k štandardu, čo sa v dnešnej dobe na výstavách skoro ani nehodnotí.
Teraz vám už môže byť jasné, čo sa mi odohráva v hlave a prečo mám pauzu od aktívneho výstavného života.
Kým je čas, idem tie rozpracované články dokončiť 🙂
Jessica
Bez obojku - štvornohé myšlienky 